Prečo sa deti (ne)hrajú ako kedysi?

Po dlhšej odmlke sa od dnes znovu púšťam do písania blogu. Tu viem viac popísať, zhodnotiť alebo zdieľať moju skúsenosť, ale aj situácie, ktoré ma postretli.

Včerajšia moja skúsenosť bola dosť silná. PREČO?

Spolu s mojim manželom sme sa včera ráno rozhodli, že sme dostatočne nabití energiou na dokončenie jednej časti nášho projektu, ktorý sa venuje detskému talentu. Preto tento tok energie nebudeme ničím rušiť, ale budeme vo FLOW písať. Aby nám to išlo „ako po masle“, potrebujeme doplniť energiu. Aby sme zbytočne nestrácali „naše FLOW“ prípravou jedla v kuchyni, rozhodli sme sa, že sa pôjdeme naobedovať do blízkej reštaurácie. A tu sa to stalo.

„Náhodou“ sme si sadli tak, že som za sklom videla skupinu detí. Podľa toho, čo sa dialo okolo sme za pár minút zistili, že je to oslava narodenín jedného z detí vo veku približne 10 rokov. Nasledovala torta s ohňostrojom a spoločná gratulácia. Deti sa rozpŕchli po miestnosti, ALE nie k spoločnej hre, naháňačke alebo komunikácii. Rozbehli sa k stolu, kde si sadli a každé dieťa si zobralo do ruky tablet a začali sa hrať hry. Deti sa nehrali spoločne, ale každé zvlášť. Okamžite som začala sledovať celé toto dianie a čakala, čo bude ďalej.

Pri stole sedeli zväčša chlapci a bez pohnutia sa hrali na tabletoch. Až na jedného, ktorý pri hre stál a neustále poskakoval. Bolo jasné, že pohyb je jeho talent a preto nevedel obsedieť. Najradšej by sa s ostatnými chlapcami naháňal. Pretože evidentne nemal parťáka, musel sa prispôsobiť ostatným. A zjavne nebol „vo svojej koži“.

Rodičia sedeli zvlášť pri druhom stole a jedli, pričom ani oni nedebatovali, ale pozerali televíziu, v ktorej práve išiel nejaký športový program. Nesedeli tu iba muži, ale aj ženy, ktoré sa namiesto komunikovania medzi sebou pozerali na televíziu.

Bola som zaskočená takouto oslavou a veľmi som chcela zachytiť tento obraz na fotku. Vzhľadom na nevhodnosť fotenia a zachovanie ich súkromia som si to nedovolia. Napadlo mi, že ich oslovím a požiadam o dovolenie fotiť, ale radšej som si to rozmyslela. Škoda, že ste nevideli to, čo som videla ja.

Ale prečo o tom píšem?

Takýto obraz osláv, stretnutí alebo spoločných obedov začínam akosi viac vidieť. Pýtam sa sama seba: je toto typický obraz dnešnej doby? Novej formy priateľstva nielen medzi deťmi, ale aj medzi nami dospelými? Namiesto toho, aby sa deti spoločne hrali, tak sa každé dieťa uzavrie do „online sveta“ a správa sa, ako keby bolo samo. Deťom sa nečudujem veď, rodičia im dávajú jasný príklad, ako to majú robiť v spoločnosti kamarátov. Len má to jednu „chybičku krásy“ – takto naše deti nebudú nikdy ŠTASTNÉ a nebudú vedieť nadväzovať vzťahy. Už za pár rokov bude potrebné dávať deti na krúžky, kde ich budeme učiť KOMUNIKOVAŤ. Myslím, že takéto krúžky už dnes potrebujú aj mnohí dospelí.

Tablet a technológie sú úžasné veci, ale nemali by suplovať naše sociálne vzťahy, uľahčovať nám a nahrádzať čas strávený s dieťaťom.

Aby mohlo byť každé dieťa šťastné a našlo to, čo je jeho vášeň, potrebuje podporu a záujem rodičov. Ideálne formou spoločnej HRY, pri ktorej vie rodič veľa od svojho dieťaťa odpozorovať. Viete, ako môže rodič zistiť, kedy je jeho dieťa vo flow a čo je jeho vášeň? To zistíte práve vtedy, keď sa s dieťaťom zahráte hru, ktorá ho vtiahne do deja tak, že zabudne na čas, hlad aj smäd. Je to preto, že pri hre našlo svoju vášeň a radosť.

Prajem vám veľa inšpiratívnych hier s vašim dieťaťom, pri  ktorých sa stanete súčasťou jeho detského sveta a vášne.